Naši južní susedia to v hotelierstve dotiahli na svetovú špičku. Tu totiž nejde len o lyžovanie. Tu ide o umenie pohostinnosti. Má svoj počiatok už v časoch Ernesta Hemingwaya, píše pre ZEN wellness expertka Natascha Kames.

Do Rakúska som sa ako mladá emigrantka dostala v 80. rokoch obchádzkou cez Švédsko a Nemecko. Snívala som o Amerike a Rakúsko so svojím statusom „neutrálnej krajiny“ mi ako mladej antikomunistke veľmi sexy nepripadalo. Ale nakoniec som v ňom skončila, len pomyselný kúsok za ostnatým drôtom. Prečo? Pretože v Rakúsku je jednoducho… pohoda.

Viedeň som si zamilovala. Viedeň je totiž iná ako ostatné veľkomestá. A preto im kraľuje. Podľa prestížneho prehľadu Quality of Living Survey už dvakrát medzi 221 veľkomestami získala prvenstvo. Kaviarne, rezeň, heurige, pamiatky, lipicany, pláže na Dunaji, nízka kriminalita a zeleň totiž spôsobujú protirečenie: veľkomesto, ktoré nie je hektické.

A čo že je to heurige? Vďaka panónskej klíme (oproti nám chladnejšie zimy a teplejšie letá s menším množstvom zrážok) a polohe na Dunaji sa na 680 hektároch viníc, ktoré zdobia svahy viedenských kopcov, viniču darí. Hneď pri svojich viniciach mávajú vinári vlastné krčmičky, heurige. To slovo však neoznačuje iba vinný šenk, ale aj víno aktuálneho ročníka, ktoré sa tak smie nazývať vždy len do 11. novembra, na sv. Martina.

Blahoslavený buď cisár Jozef II., ktorý dekrétom zo dňa 17. augusta 1784 dovolil každému nalievať a predávať víno z vlastných viníc. Odvtedy máme vo Viedni tieto šenky otvorené len určitý čas v roku a niekde sa dokonca podniky medzi sebou striedajú v otváracích časoch po mesiaci, aby sa dostalo na každého vinára. Pravý viedenský Heuriger spoznáte podľa zväzku borovicových vetiev vyvesených do ulice a tabuľky s nápisom „Ausg’steckt“, ktorá súčasne oznamuje, kedy má podnik otvorené.

Rio na Dunaji

Lesíky, parky, záhrady a športoviská tvoria celú polovicu plochy mesta. Zatiaľ čo obyvatelia iných metropol musia za panenskou prírodou ďaleko, Viedenčanom na to stačí mestská verejná doprava alebo výletná loď Nationalpark Boot, ktorá premáva (od začiatku mája do konca októbra) na viedenskom kanáli zo stredu mesta až k východnej časti, kde sa okolo Dunaja rozprestiera park Donau-Auen. Viedeň je totiž jediným miliónovým mestom na svete, ktoré má vlastný národný park.

Príroda je vďaka Dunaju, ale aj v centre mesta jednou z najväčších atrakcií. Je pravda, že na rozdiel od Prahy, kde Vltava preteká centrom, leží Viedeň pôvodne len pri Dunaji. Ale od 70. rokov, keď bola ochrana proti veľkej vode zdokonalená natoľko, že mesto prestali ohrozovať povodne, bol uprostred Dunaja po celej dĺžke mesta vybudovaný 21 kilometrov dlhý ostrov. Vytvoril paralelné rameno Dunaja, takzvaný Nový Dunaj. Vzniklo 42 kilometrov pláží, ktoré z Viedne urobili stredoeurópske Rio de Janeiro. Do tohto eldoráda sa zo stredu mesta, z námestia svätého Štefana, dostanete podzemnou dráhou U1 za osem minút. A môžete sa kúpať a opaľovať na plážach, plachtiť, jazdiť na vodných lyžiach či na korčuliach alebo sa jednoducho prechádzať pozdĺž pobrežia, ktoré je plné barov a obchodíkov.

Viedeň a Viedenčania ma ako dievča zo socialistického tábora prijali ústretovejšie než chladnejší Švédi a sebavedomí Nemci. Nikdy som nemala pocit, že by mali potrebu kastovať, a majú podobný zmysel pre humor ako my. Možno preto, že Viedeň je zemepisne ešte o kúsok východnejšie než Praha. „Nenechať Rakúšana, aby niečo skritizoval, je ako by ste ho vykastrovali,“ vyhlásila známa sexuálna poradkyňa Gerti Sengerová. 

Oproti Čechom sú Rakúšania napriek tomu menej hrubí a na večeru v hoteli prídu vždy vo vyžehlenej košeli. Rakúsko je preniknuté zdravým konzervativizmom, takže aj keď sa ani jemu korupcia a šlendrián nevyhne, nebujnie tak ako u nás, pretože sa to „jednoducho nerobí“. Hoci Rakúšania nie sú nijako extrémne pracovití, vytvorili štát natoľko stabilný, že majú jeden z najvyšších životných štandardov v Európe. A ak obyvatelia Salzburska kedysi dali najavo túžbu stať sa súčasťou Nemecka a Vorarlbersko sa pokúšalo o prebehnutie do Švajčiarska, teraz sú už všetci radi, že sú Rakúšanmi.

Svojich severných susedov majú Rakúšania radi, o tom som presvedčená. Určite radšej než Nemcov alebo Angličanov. O nás sa vie, že sme športový národ a v zime prinášame hotelierom slušné príjmy. Keď vyrážame na zjazdovky, sme tam medzi prvými. Keď si urobíme cyklistickú dovolenku, vieme hltať kilometre. Rakúšanom imponuje, že my športové nadšenie nepredstierame. Nesprávame sa hlučne ako Rusi, Rumuni alebo Nemci. A keď sme spokojní, nešetríme trinkgeltom, prepitným. Ako mi povedal jeden čašník: „Nemec povie zásadne,ein Bier‘ a Čech,Bitte, ein Bier‘.“ Napokon aj preto čoraz viac Čechov a Slovákov získava prácu v rakúskych hoteloch.

Česi majú povesť pracovitých a kultivovaných susedov, čo samozrejme podporuje prepojenosť našich kultúr. Štrúdľa, rezeň, knedle a vášeň pre predvianočné trhy, to všetko z nás robí bratov. Rakúšania k nám čoraz častejšie chodia do malebných juhočeských penziónov a za golfom, pretože ich to vyjde lacnejšie.

Veľký svet pre malých

Rakúsky cit pre pohodu je najviac badateľný v cestovnom ruchu. Už pred sto rokmi, keď Ernest Hemingway medzi prvými cudzincami objavoval krásy rakúskeho lyžovania, si ľudia v chudobných horských dedinkách uvedomili, že keď hosťom dajú k tomu dobrý servis, vrátia sa im – ako svojho času Hemingway. A funguje to tak dodnes. Na mieste niekdajších skromných horských chalúp vyrástli obrovské komplexy. 

Karl J. Reiter, legenda rakúskeho hotelierstva, ktorý v roku 1982 v Tirolsku vďaka svojim skúsenostiam z USA otvoril vôbec prvý wellness hotel v krajine, hovorí: „V Alpách sa žilo skromne. A gazdovstvo zdedil vždy len jeden syn, pritom rodiny mali vtedy množstvo detí. Podnikanie v cestovnom ruchu bolo jednou z mála vecí, kde sa dalo uspieť. A my sme boli zvyknutí tvrdo pracovať.“

Reiterov otec vlastnil malý penzión, on sám má tri wellness hotely a jeho resort v Südburgenlande vyhral predvlani cenu za najlepší golfový hotel. Ide o dva prepojené hotely s vlastnými termálnymi kúpeľmi (najväčšími v Európe), kde do jedného nesmú deti a do druhého dospelí bez detí. V tom prvom nájdete reštauráciu s michelinskými hviezdami, v druhom majú deti vlastné divadlo, kde so skvelými tetami (zvyčajne aspoň jedna vie po česky či po slovensky) nacvičujú každý týždeň iné predstavenie, cez deň vedú kreatívne dielne, organizujú vlastné obedy a večere v špeciálnej detskej reštaurácii, a keď sa nehrajú, jazdia na poníkovi v miestnej zoo. 

V takom hoteli nielenže máte od dieťaťa pokoj, ono sa ešte čo-to naučí! (V inom alpskom hoteli naopak organizujú večere, keď sa pri stole je z jednej obrovskej misy, aby sa rodina, ktorá na seba počas roka možno nemá veľa času, čo najviac stmelila.)

S deťmi sa pije zadarmo

Vlna wellness sa dostala z Ameriky do Európy v 80. rokoch a turizmus, ktorý tvorí pätinu rakúskeho HDP, na ňu svižne naskočil. Skvelé wellness programy majú dnes v ponuke stovky hotelov. Je škoda, že väčšina Čechov ešte nepochopila, že Rakúsko nie sú len lyže a čo najlacnejšie ubytovanie. Kto si priplatí a ubytuje sa vo štvor- či päťhviezdičke, s úžasom pochopí, aký dokonalý pôžitok skrýva napríklad taká „saunová dedinka“. 

Zatiaľ čo v Taliansku máte aj v dobrom hoteli jednu saunu, ktorá často trochu zapácha, rakúsky hotel vám sáun ponúkne napríklad desať. V Übergossene Alm, jednom z hotelov, ktorý splnil potrebných 85 % z 1600 kritérií požadovaných na získanie prestížnej známky Best Wellness Hotels Austria, máte parné kúpele, bylinkovú saunu, diabolskú čiže extra horúcu saunu, tepidárium (s vyhrievanými mramorovými ležadlami), caldarium alebo lakonium v štýle klasických rímskych kúpeľov s kamennými lavicami a stenami vyžarujúcimi teplotu 48 °C.

V jednom hoteli cvičia a masírujú kung-fu majstri, v inom sa zameriavajú na medical wellness, takže vám napríklad počas týždňového pobytu urobia operáciu očných viečok. Inde majú lymfo-wellness, čo inými slovami znamená diétny program. Z takého hotela odídete o týždeň o pár kíl ľahší a bohatší o informácie z kurzu o varení bez tuku.

Tie najlepšie hotely spoznáte podľa toho, že ich hotelieri sú veľkorysí. Karl J. Reiter má vo svojom Best Familien Hotel bar a vínnu pivnicu vybavenú tak, že by mu ju mohol nejeden podnik v centre Prahy závidieť. A pretože je to hotel pre rodiny s deťmi, o desiatej večer sa v elegantnom lobby v pohode miešajú nezlučiteľné svety: páni vysedávajú pri barových stoličkách, pri nohách sa im batolia ich ratolesti; za sklom je skvele vybavený kútik pre fajčiarov a la anglický klub. A pri bare pijete, čo hrdlo ráči. Tu je alkohol v cene all inclusive. 

Stretla som tu jedného známeho, o ktorom som vedela, že už má dávno svojich potomkov dospelých, a hovorím mu: „Ale sem dospelí bez detí nesmú.“ A on na to: „Požičiaš si vnuka a môžeš tu piť zadarmo!“

Autor textu: Natascha Kames

Zdroj: E15